Kamarát na deň (?)

Autor: Maroš Maslen | 29.6.2011 o 20:03 | (upravené 23.7.2011 o 10:11) Karma článku: 5,73 | Prečítané:  507x

Človek, s ktorým som sa videl raz v živote. Človek, ktorého už možno neuvidím. Človek, akých je málo. Človek, ktorého mám rad...

Bežný deň. Bol som v škole. Cestou na prednášku ma napadlo, že nemám pri sebe hotovosť a tak som sa pristavil pri bankomate. Bol tam neskutočne dlhý rad, mal som pocit, že je bez konca. V priebehu 5 minút ma oslovili asi 4 babky, či by som ich nepustil, že sa ponáhľajú na trh. Nuž, asi rajčiny zlacnili. „Mile rád mladé dámy, nech sa páči.“ Juj či sa totky na mňa pekne usmiali. Ako som si tam čakal, aby som sa vytiahol posledné eurá a minul ich na lahodnú tresku v majonéze, 6 rožkov, pivo a počúval mp3, zbadal som jedného chlapca. Mohol mať 17 rokov. Telesne postihnutý. A sociálne menej zabezpečený, ale to je úplne nepodstatné. Vlastne bol úplne normálny, ale okoliu prišiel iný, zazerali ako po prízraku- poniektorí ho snímali od hora dolu. Stál a drkotal zubami od zimy. Po asi 5 minútach prišlo k nemu nádherné dievča. Bruneta s hnedými očami, dlhými nohami a ako som zistil neskôr, krátkym rozumom. Vlastne pôvodne prešla len okolo, ale on ju oslovil. „Zuzka!“ Zastala, zmeravela a s vyvalenými očami pomedzi zuby preriekla: „Miro?!“ On žiaril šťastím a nesmelo sa pohol smerom k nej,  ona tváriac sa ako najväčšia chudera, životom sklamaná a pravdou klamaná každým jeho krokom vpred urobila krok vzad. Po možno 30 sekundách ticha zo seba vypotila plytkú poznámku „Si mi nikdy nepísal, že si chromý, vedela som, že si máme vymeniť fotky.“ Na päte sa otočila a odišla. Zdúchla bez čohokoľvek. Toto dievča muselo svoje EQ,IQ, srdce a šedú kôru nechať doma medzi pudrenkami, leskom na pery a špirálou. Scéna ako zo zlého filmu. Pretrel som si oči a neveril. Začal som sa obzerať, či som to videl len ja, či aj niekto iný. Bolo to asi 10 metrov od nás, ale ostatní spolučakajúci to nevideli, možno vidieť nechceli. Nevedel som, či mám a môžem, ale musel som, niečo ma tlačilo smerom k nemu...Pohol som sa, neveril som, že k nemu kráčam, ja, s odstupom, ktorý si bežne od ľudí držím. Podišiel som k nemu s otázkou, či môžem vyrušiť. So skormúteným pohľadom sa na mňa pozrel a mykol plecom, bolo mu to zjavne jedno. S dávkou divného pocitu a potom zaliaty som sa vykoktal, že to nedokážem ignorovať a že som to videl a počul. Ako keby rátal s tým, čo mu idem povedať. Sám od seba spustil, že to bolo dievča, s ktorým som si už dlho písal a iskrilo to medzi nimi, tak sa rozhodli stretnúť. V duchu som si myslel, že jediná iskra, ktorá prebehla, bola tá v jej hlave medzi nenaolejovanými kolieskami, ak tam nejaké má. Strašne som sa na ňu hneval, neviem prečo. Ale hnev vystriedala ľútosť.  Medzitým sa rad skrátil a opýtal som sa, či sa ponáhľa a či ma vie sekundu počkať, kým si vytiahnem peniaze. Neodpovedal mi, tak som radšej odišiel, nechcel som sa viac starať. Po pár minútach sa ku mne bez slova postavil a čakal so mnou, nepýtal som sa nič, ani on, proste ticho. Vybral som si konečne peniaze, pozrel na neho a povedal, že idem na pizzu, či sa nechce pridať. Nasledovalo myknutie plecom číslo dva, tentokrát to ale skôr vyzeralo ako neisté áno. Tak som sa pomaly pohol a periférne sledoval jeho tieň. Pohol sa tiež. Cestou sme sa oficiálne zoznámili. Spolu sme sa najedli, sedeli a rozprávali sa ako starí známi. Bol to tak veľmi príjemný človek, vtipný, milý, nekonečný optimista. Vysvetľoval mi, že si s dotyčnou písali a ako to skvele vyzeralo. Vraj nikdy si nevymenili foto a tým pochybil. Blázonko, naozaj si myslel, že urobil niečo zle. Ježiškove podkolienky, žiadny človek na svete nemôže za to, ako vyzerá, ale to on vedel, napriek tomu hľadal chybu v sebe. Toto dievča bol typický príklad mamonárky s túžbou po peniazoch, dokonalým výzorom, bez štipky záujmu o povahu človeka. Nikdy si neuvedomí, o čo naozaj prišla. Peniaze sa minú, výzor sa vekom mení a jediné, na čo sa bude možno spoliehať , bude srdce človeka, láska. Nevadí, dievča malo trošku pokrútenú hierarchiu, vlastne keby len tú. Ale s odstupom času som sa prestal čudovať, veď to je dnes bežné. Asi generalizujem, no česť výnimkám. Keď sme dojedli, opýtal sa ma, prečo to robím? Akoby som to robil z ľútosti, alebo pre nejaké svoje zadosťučinenie. „Čo prečo robím?“ „Nemáš nič iné na práci, ako sedieť tu práve so mnou?“ Odpovedal som presne rovnakou otázkou, „A prečo to robíš Ty?“ Usmial sa. Asi po hodine, keď bol časť ísť sme sa rozlúčili, podali ruky a išli každý svojou cestou. Bolo to nekonečne divné. Pri lúčení povedal, „Tak zatiaľ.“ Dúfam, že sa ešte uvidíme.Je to môj najlepší jednodňový kamarát, prvý aj posledný. Toho človeka by ste museli vnímať, aby ste pochopili, aký dojem vo mne zanechal. Ďakujem...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?